Follow this blog with bloglovin

Follow DEERandPIGEON

5.8.14

ticho.


...Dívam sa na seba... na teba.. na svet...
Všetko sa zmenilo....
To ticho....počuješ?
Kráčam po svete ... a v odrazoch  mlák hľadám odpovede ....
Na otázky ...ktoré som si nikdy nemala položiť.... Alebo mala..?
Ticho.

A nikto sa nepýta čo sa nesmie a smie....
A nikto sa nedozvie či plačeš či nie...

...a keď smeješ sa ... tvoje oči prezradia to svetu...

...vtedy slová netreba...ani otázky...
To ticho.. počuješ....chápeš....že?

Ticho je výzva pred búrkou a ty vieš že niečo sa stane....
Ticho je pocit pokoja, keď dieťa sladko spí....
Ticho sú nedopovedané myšlienky ...
Ticho je odpoveď...
....neraz tá, ktorú nikto nechce počuť....
Ticho je znak že niečo skončilo....
Ticho je čas ktorý treba na zmenu....
Ticho je nový začiatok....
Mám rada ticho...

koniec záznamu.








6.6.14

Pozvanie...

Sedela v kresle hlboko ponorená do písmen ležiacich vedľa seba a nevnímala svet...
...Svet vo svete..

Dennodenne sa prebúdza a otvára oči, ktorými sa díva okolo seba a častokrát nevidí nič.
Dennodenne sa prebúdza a otvára oči, ktorými sa díva na ten svet a vidí ho inak.

Kvapka nedopitej kávy stekala po šálke ladnosťou dámy z rokov minulých.

Sedela v kresle hlboko ponorená do sveta, ktorého niet.
... náraz šálky o zem prebudil jej zmysly a ona otvorila oči....

"Môžem ťa pozvať na knihu?" spýtal sa...

...prach z políc knižnice..
...to ticho okolo...

...nádych...


"...Smieš...."




23.5.14

....lucky me...




Kráčajúc potichu...za svetla aj po tme..Odnikiaľ...Odvšadiaľ...
....Nasadla som na vlak...nevediac ako...
Zrazu som sa ocitla zoči voči udalostiam, ktoré nebolo možné vypnúť.
Neviem čo sa deje, neviem prečo...
No nechcem sa zastaviť.
...Nasadla som na vlak...bez spätného lístka...
Neviem či ma nechytia..no viem že idem správnym smerom...

Kráčala som tak dlho potichu a bez dychu,no neviedlo to nikam..
Vlastne...prepáč..klamem...
...viedlo...
...Nasadla som na vlak....
..a opäť naplno dýcham...

13.5.14

...Odo mňa pre mňa....


"Podaj mi ruku....niečo Ti ukážem..."
 Držali sa a krok po kroku smerovali niekam preč...
"Nie som si istá či to chcem vidieť...myslíš...myslíš že je čas vidieť to?..
"..Včera je mŕtve a zajtra je ilúzia...a nepýtaj sa stále niečo...jednoducho kráčaj..."
    Za oknom práve v tomto okamihu padali malé vločky snehu a z budovy oproti bolo počuť nádych...
"Dívaj sa, vidíš to?....niečo sa zrodilo. Niečo tak krehké ako tá vločka, tak pozor daj nech nezničíš to ešte skôr, ako začne rásť!"

"Je tak maličká... a nevie o svete viac..pozná iba dotyk rúk tej, čo priviedla ju na svet... "
"To sa zmení, neboj sa...počuješ ju?..Plače...a bude ešte veľa krát.."

....Sedím tu sama a dívam sa na seba, v odraze zrkadiel nejedného rozbitého sna...Sedím tu po tichu ..ja a tma.
Skladám si kúsok po kúsku ten príbeh čo začal vtedy tam.... keď padali na zem malé vločky a z budovy oproti bolo počuť nádych...
Sedím a rozmýšľam čo odkázala by som sama sebe, keby vtedy na tom mieste, dajú do tej malej ruky pero a schopnosť napísať mi list....
Dívam sa ešte raz na odraz v zrkadle a až teraz viem že nič..
Nič iné, čo stať by sa mohlo, by neukázalo lepšie, môjmu Ja tú cestu - kadiaľ, kam, s kým a vlastne ako dlho má ten príbeh ešte ísť....

  Chcem Ti len povedať...Buď tým čím si...čím stala si sa vďaka  každému jednému z nich...! Nikto ťa nezmení, iba ty sama... a nie je to zmena že bola si decko a teraz si dáma...to nie...Ty sama vieš akú časť cesty už tvoj príbeh prešiel..Ty sama vieš najlepšie čo už prežila si a čo má byť lepšie...
A vždy budú vo vzduchu klamlivé riekanky o tom že kto vlastne si, čo robíš, že hrešíš a lámeš a ničíš...
Potom sa len usmej...a bez toho že kričíš...Iba potichu povedz..nie im ale samej sebe...
Ja tvorím si svoj príbeh...a To ostáva nezmenené.
Amen.






12.5.14

...


...Jedno more..jedno mesto..jeden svet a jedno miesto...
" Skús sa nadýchnuť!"...nejde to, že?..
... v tom tmavom tichu ... chlade...niekde úplne na dne...
....spoznala samú seba...
Zo dna sa dvíha ťažko keď nevládzeš vstávať... no po všetkom čo stalo sa, už zabudla že mohla začať plávať...tak ďaleko ako len ona sama chcela...a nevidieť a nepočuť ...
"Skús niečo cítiť!"...bojíš sa, že ?
...a všetky črepy zrazu zaryli sa hlbšie...tie pomyselné ...tie neviditeľné..
...už nevedela plakať...
"Skús otvoriť oči!...bolí to ,že áno??
.."Nie nebolí.." kričala...."Nebolí...rozumieš?!.."
..a začala sa smiať...
...niekde na dne v hĺbke mora, ktorú takto z hlavy iba ťažko určiť..
Plávala raz malá morská víla...a prúdy silné ju bez čakania unášali niekam preč...
A každý náraz o podmorské skaly , a každý dotyk, zanechal v jej duši stopy ..
Ako škrupina chráni mláďa pred hrozbou okolia ..ju chránilo more...no asi nie dobre..a pohladila rany na svojom chvoste...
Možno by stačilo opustiť bublinu..no vzdáš sa svojho sveta?...
"Prečo by som to robila?..Lebo sa neviem nadýchnuť..necítim..nevidím?"
...vtedy sa pred jej tvárou zjavila hladina...a obzor ktorý zbadala nemal ani koniec ani kraj..
.. a Malá morská panna sa nadýchla..pocítila...uvidela..
....Pochopila....


koniec záznamu.






6.5.14

C’est la vie ...





all pics from my INSTA


Ked obzriete sa späť a uvedomíte si, že už nič nie je ako pred tým...a ľudia okolo Vás,tí Vaši naj, začínajú skladať si sľuby o slovách " v dobrom aj v zlom"....
Ked jedna z Vašich NAJ - pomenujme to-"sestier ktoré ste nikdy nemali"...čaká bábo...a vy ...zrazu už nie ste malé dievčatá sediace na lavičke v parku ,čo snívajú o láskach,ktoré im neskôr zlomia dušu...
Ked plačete a zároveň sa smejete...

Ked sedíte večer v izbe, a vaše nohy hreje pes...a to malé stvorenie,prijíma Vašu lásku viac než ktokoľvek na svete...

Ked v lodičkách tancujete do bieleho rána a potom so smiechom prechádzate uličkami a vítate slnko, alebo ked v Karaoke na pódiu prespievate celú noc..

Ked máte okolo seba priateľov, nie veľa,no tých skutočných, a to s nimi ste v dobrom aj zlom...

Ked stretnete v živote zlo,zlo v očiach ľudí,ktorí Vás odsúdia,no ani Vás nepoznajú...
alebo ked stretnete v živote zlo, zlo v očiach ľudí,za ktorých by ste dali život...čo je horšie?...

Ked ste milovali,smiali sa,hádali,plakali,kričali,strácali sa,nachádzali,a robili to dokolo a dokola...a nakoniec ste ostali sami...vyčerpávajúce že?

Ked hladáte miesto na tomto svete, a každé ráno sa budíte starší ako včera...a stále neviete kam patríte...ku komu patríte a čo je Vašou úlohou....

Viete čo?...Keby som v tomto momente dostala možnosť,vrátiť sa do akéhokoľvek momentu vo svojom živote a mohla niečo urobiť,niečo zmeniť,jednoducho vrátiť sa k niečomu čo som prežila a prežiť to znova...
Ostala by som sedieť, tu v mojej izbe a iba sa usmiala...

Je tak veľa vecí, ktoré bolia a je tak veľa veci ktoré tešia...
a JA? Ja som za všetko vďačná....a som šťastná....

PS:dve moje srdcovky na záver.





Tryna find my place, some place, oh I, oh I, oh I
I drink a little more than recommended
This world ain’t exactly what my heart expected
Tryna find my way someway, oh I, oh I, oh I

Whoa, c’est la vie
Maybe something’s wrong with me
But, whoa, at least I am free, oh, oh, I am FREE.......


koniec záznamu.


ps2:nechce mi dať na " Ked" mäkčeň :D





23.2.14

Poviedka o slnku

 Keby som si teraz zbalil veci a odišiel z tvojho života ,tvojho sveta ...nášho sveta , ako by si sa cítila ???
...stáli vedla seba ...dve duše dve telá a ona sa uprene dívala na nebo.
-Vidíš ?opytala sa ho.Napriek tomu že slnko opúšťa oblohu...Ona je pokrytá jeho dotykom a rozmanitosťou farieb až kým ju nepohltí tma...a tento rituál tu bude už naveky.
-Ano ale ja som sa ťa teraz niečo opýtal ..a ty máš znovu ten svoj svet a dívaš sa na ružovú oblohu?!
-Svet do ktorého si neplánovane vstúpil a ktorý si vo svojej otázke plánoval opustiť...
 Možno sa dívam na ružové nebo no moje okuliare už dávno stratili tú farbu ...a  odpoveď na tvoju otázku bola v mojom monológu o oblohe .
...a slnko sa nepýtalo oblohy či môže vstúpiť a nepýta sa ani keď odchádza...ten pocit ako sa vďaka slnku mohla meniť a ukázať sa v celej svojej kráse,to krehké bezpečie a teplo čo bolo v objatí ,ked sa cítila pri ňom tak bezbranná, no vedela že jeho sila a energia ju chránia, aj keď ona sama..tá obloha..bola natoľko silná že by prežila aj bez neho...
Keď príde ten moment ...a nastane tma, vtedy výjdu hviezdy ...ako spomienky ..čo aspoň namoment rozjasnia všetko navôkol.
....zrazu ztrhla sa zo sna,otvorila oči ,jej pohľad patril noci za oknom, na ktorú sa uprene zadívala.
 Potom otočila tvár smerom k prázdnej polovici postele.
...presne v tom istom čase, na nebi, ďalšia z hviezd stratila svoj jas...

...venované všetkym oblohám, ktoré našli svoje slnká..no aj tým, ktoré ich stratili...a všetkym slnkám, ktoré sú natoľko verné, že prídu aj po búrke a rozjasnia svoju oblohu...

20.2.14

“If You are feeling Blue, Try to paint The Sky with it. When Its Done, Look at it and then definitely The Golden Sun will come out from You to brighten up Your Entire Day....”

photo by me


    Negližé či šaty na ramienka... Zavriem oči, predstavím si more modrejšie než modré, na sebe toto "pyžamko" v ruke Cosmo a v hlave pokoj....Potom sa zobudím a vitajte v realite,kde sa Vás ľudia na margo tohto kúsku pýtajú,či ste sa ráno zabudli obliecť...Odpoveď?
Jasné ,predsa keď snívať(a je jedno či počas dňa či v noci,či v posteli či niekde vonku) tak jednoznačne v takomto "pyžamku"
PS- nateraz však len modrá na obale a na oblohe a proti chladu šál...

19.2.14

“Go if you want to know what's behind those hills, Run if you want to catch what's waiting there for you, Walk through another door...on another floor. Learn how to get across, if you want to come through”






all photos from my "sista":)


    Budíme sa do daždivých rán aj keď by na naše okná mali ešte sadať vločky.A tak si tie vločky aspoň sypeme do misiek a zalievame mliekom....A potom, keď sa niečo stane,plačeme...Ale mami nám už veľakrát vraveli,že je neskoro plakať,keď už je mlieko rozliate.Niekto múdry to doplnil o vetu,že treba pridať ďalšie vločky a pokračovať....V jedení, v kráčaní na ceste bohvie kam,ved viete,jednoducho neprestávať...
Niekedy sa pýtam samej seba,či neprestať respektíve pokračovať je naozaj také zložité, a či sú ľudia leniví či unavení neustále o niečo bojovať...Ja osobne som už niekedy asi unavená... bojovať.
A tak..možno by som ja..ty...hocikto..mohli len tak vkročiť do tých pomyselných dverí, nič neočakávať,nad ničím nerozmýšľať(čo sa mne asi nikdy nepodarí,lebo keby mi za rozmýšľanie platia,som jak sa vraví za vodou pod vodou nad vodou s vodkou v ruke na jachte)...jednoducho prijať,čo nám život každý deň ponúka a vyťažiť z toho čo najviac....

A tak tento post berte ako taký nový vstup sem ....Mám šťastie,že moja "sestra" kamoška superská sa presťahovala do takéhoto krásneho obytného domu,takže určite tu ešte čo to nafotíme :)
Verím,že  k Vám postupne znovu nájdem cestu a vy to oceníte aspoň tak, ako  keď som otvorila dvere sem, do blogového sveta, po prvý raz pred 4 rokmi.

koniec záznamu.




18.2.14

Hello





all photos from  and about me & my life
Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou...:)...
A tak sa po istej dobe vraciam naspať  s príspevkom...
Pred Vianocami sa som písala,že naozaj nemám tušenie,kam by sa toto moje dieťa malo uberať,a dovolím si tvrdiť že to neviem ani teraz...No možno je niekedy lepšie nevedieť..
Vybrala som pre Vás sumár fotiek,ak nesledujete môj INSTA tak ste ich ešte nevideli..Ak ma vôbec ešte niekde sledujete,ofšem, kedže bloger čo nebloguje asi neni moc zaujímavý ,že jo :)

Ale som tu...momentálne je noc,moje šteňa s najväčšími ušami-Dexter,ktorého ste doteraz tu na blogu nemali možnosť vidieť, a ktorý ma robí šťastnou a zároveň unavenou už 5 mesiacov ,tu leží vedľa mňa a spokojne spí..Konečne..
A ja píšem, po dlhej dobe, po období plnom rôznych zmien, a uvedomujem si, ako mi toto celé veľmi chýba, ako mi chýba inšpirácia, ako by som chcela byť obklopená osobami, čo tvoria,nech ma má čo hnať dopredu...

No pre začiatok bolo dosť emočných výlevov,skúsme si to teda celé pekne zrekapitulovať :)
1- mám štvornohé dieťa,ktorému momentálne rastú zuby a je to boj...ľudia verte mi...JE TO BOJ ..niečo         obdobné ako pri bábätku,len pes neplače,iba Vás hryzie..

2- snažím sa, naozaj sa snažím, myslieť čo najviac pozitívne a fotím si oblohu :))...neviem či to má nejakú            spojitosť, ale je to ukludňujúce...

3- som to stále ja, bordel v hlave, bordel v oblečení....milióny myšlienok,milióny handier, ktorých sa treba         zbaviť(plus- už nenakupujem bezhlavo -HáJFáájf majself) no stále bezhlavo priveľa rozmýšľam...

4- dostávam kvety...od neho...bodka.

5-  skončil rok Hada ,ktorý hadím naozaj bol a nastal rok koňa.Môj rok....

6- kupujem si veľa prádla,veľa pekného prádla...a stále nosím Chloe Love....pretože All You need is               Love...aspoň tak to tvrdia chrobáci.

7- A vlasy opäť majú dlhé pramene...

8- Varím stále...varím ešte radšej...a nachádzam v tom neskutočné potešenie...

9- ...a...All You need is another selfie

10- dostávam najlepšie darčeky v poslednej dobe..Toto sú duckface balzamy 

11-veľká malá láska

12- Opätky..a už nech je jar..

13- Mala som 23 rokov.... 8.februára....Prekvapil,Urobil mi oslavu,dostala som vytúženú princeznovskú korunku ala sweet 16 a ako správna Bohémka( i wanna be) som od neho dostala Boa...v ktorom som potom do 5 rana    tancovala v Karaoke Bare....Sny sa majú plniť...Začína sa to sľubne

14- amen

Koniec záznamu.





9.12.13

I want to feel the wind again...













all pic from tumblr ,i made only collages...



  Hľadáme...celý život niečo hľadáme....Cestu,smer,slová,miesta,človeka,šťastie,odvahu,pravdu,odpovede...samých seba.
Každý jeden z nás niečo hľadá...dennodenne...A keby je to iba tuniakova konzerva v Tescu medzi regálmi..stále je to hľadanie.

  Viete, keď som si zakladala tento blog, čo bolo 3 roky dozadu, nikdy by ma nenapadlo, čo všetko mi to prinesie, a že to vôbec bude niekto čítať, no v poslednej dobe, nazvime to Obdobie mŕtveho jeleňa, som hľadala odpovede na otázky,či ešte mám pokračovať a ak áno(čo bola prijateľnejšia odpoveď, pretože mi to tu ale sakramentsky chýba) som sa pýtala sama seba, že ako?!...čo priniesť ľudom a ako ich zaujať a potešiť, inšpirovať, keď okolo mňa je ďalších  XY blogov, ktoré robia svoju prácu dobre....A veľa z nás/ vás je už unavených a znudených.
Obdobie mŕtveho ticha ma nútilo premýšľať,ako znovu naskočiť na idúci vlak a hľadala som cestu, ako spojiť všetko čo mám rada a vzkriesiť tento blog znovu k životu....vôbec nie som presvedčená,že som našla nejaké úžasné odpovede na svoje ešte úžasnejšie otázky,no Dúfam, že volné dní cez sviatky mi budú dostatočným štartérom pre to, aby som v novom roku predstavila svetu nového jeleňa a holuba  a vy ste sa sem opäť radi vracali a odniesli si niečo, čo Vás nielen inšpiruje ale aj poteší.

Koniec záznamu.

15.9.13

O potoku,zápalke a formičke...

   Sedela a uprene sa dívala do dialky...Kde tok myšlienok prelínajuci sa  s prúdom emocií vytváral jednu divokú rieku....
Vonku bola tma a vzduch mal od príjemnej izbovej teploty naozaj daleko.Kráčal rušnou ulicou v centre mesta zamyslený a uzavretý do transparentnej bubliny vytvorenej pár rokov dozadu, do ktorej vstúpil možno nie až tak dobrovolne.....
   Rozmýšlala..."Ked sa dva potoky stretnú a vytvoria rieku,ktorej prúd je tak silný, že unáša všetko okolo seba a obmýva drsné, dovtedy na pohlad pichlavé skaly do oblín,ktoré priam volajú po pohladení.......Ked škrtneš zápalkou a hodíš ju do sena..Vzplanie a ty vidíš žiaru a teplo,ktoré pohltí všetko navôkol...Vezmi formičku a naplň ju pieskom...potom ju vyklop...Prázdno sa naplnilo a vytvorilo hmotu obsahujúcu tisíce malých čiastočiek, ktoré boli doteraz volne pohodené v priestore a nikto im neprikladal žiadny význam..no spolu tvoria celok a ty sa z neho tešíš...Vidíš ten súlad?!?......."
  Vošiel dnu a miestnosť sa zaplnila svetlom....Potok sa stretol s potokom....zápalka dopadla na zem...formička sa zaplnila pieskom...
Zem sa otočila a dve odlišné životné línie sa preťali v jednom bode.
  Spýtala sa.."Hmm, čo ak ten prúd rieky vytvorený dvomi náhodne sa prelínajúcimi potokmi bude tak silný a voda tak hlboká,že pri prvej búrke sa hladina zdvihne sa voda sa začne prelievať cez okraje....?...a čo ak to teplo vytvorené dotykom zápalky na sene bude tak intenzívne,že  sa zmení na žiarivú beštiu, zničí všetko a ostane len popol....A čo ak ten koláčik,vytvorený po naplnení formičky pieskom,sa vplyvom nepriaznivých podmienok a momentálne neurčitých príčin rozpadne a ostane iba neporiadok????...."
   "Nechcela by si sa na svet pozerať trošku inak?" opýtal sa a pokračoval....."Potok sa spojil s potokom a vytvorili rieku,ktorá sa vleje do mora a vytvorí tak niečo omnoho väčšie,silnejšie a intenzívnejšie....Seno po dotyku zápalky zhorelo a vznikol popol....ale pamätáš?...z popola sa zrodil aj Fénix...A koláčik z piesku?!...Je predsa na tvojom ihrisku...a tam si pánom ty....Nikto iný...Môžeš ho zničiť len ty sama.Lenže to neurobíš,pretože ty neničíš...ty vytváraš...."povedal a usmial sa.
 Edit:
Ps:Písala som to ja sama ako vsetky texty ktoré na mojom blogu nájdete (teda okrem niektorych citacií kde však zdroj vždy uvádzam).snáď ste sa v tomto našli aj vy :))